Kapitola 23. - KBT

5. září 2010 v 23:39 | hwesa | Kráľovná bielych tenisiek

Prekvapenie večera!!

Ja som hovorila, že to bude čoskoro.

Tak sa do toho pustite. Pekné čítanie. :)

Nemusím snáď opisovať, ako to tie zvyšné mesiace do konca školského roka medzi nami vyzeralo. Keď hovorím o nulovej komunikácii, myslím tým absolútnu nulu. Black sa cítil vrcholne urazený, samozrejme, nemienil sa ospravedlniť za nič. A mňa zase ranil a urazil on. Nemienila som sa mu ospravedlňovať za niečo čo si ani len nenechal vysvetliť. Vlastne mi vtedy ani nedal priestor na ospravedlnenie, nie že by som to plánovala. Takže sme sa navzájom vyhýbali akémukoľvek kontaktu, či už očnému, ušnému a inému.

A zrazu sa mi život vrátil do starých koľají. Nikto o mňa nejavil žiadny záujem tak ako predtým. Liz opäť žila len v úzadí a do popredia sa dostala ET. Len Remus mi neustále pripomínal ako je mu to celé ľúto a ospravedlňoval Blacka. Hold najlepší kamarát, je najlepší kamarát. Zbytočne si unavoval hlasivky.

Vlastne bodku za tým všetkým dal až James. Jeden večer si ku mne z ničoho nič prisadol. Pozrel na mňa zničeným pohľadom a ešte zničenejšie si vzdychol.

"Vieš, maximálne si ma sklamala. Všetko som mal naplánované, premyslené, už len zrealizovať to!" zaskučal. "Netušíš ako som sa na to celé tešil. A ty sa na smrť rozhádaš so Siriusom! Čo som ti spravil? Povedz, čo? Za čo ma takto trestáš? Sirius odmieta byť s tebou v jednej miestnosti a Remus by do toho išiel aj tak len preto, lebo by sme ho prinútili. Takto sa z toho vyvliekol úplne ľahko. Srdce mi puká!" zakončil svoj srdcervúci výlev.

"Je mi ľúto, ak som aj teba sklamala. Ak mi prezradíš v čom to bolo, možno ťa skutočne poľutujem," nahodila som ironicky, so zdvihnutým obočím.

"Lííííz! No predsa tvoj trest! Mal som to všetko skutočne dokonale premyslené! Takto to všetko padá. Finite. Nič nebude. Nemôžem sám zastupovať celý Záškodnícky tím. Ako hovorím, ostatní odmietajú spoluprácu," rozhorčene popritom rozhadzoval rukami.

"Ale James!" teatrálne som sa chytila za srdce. "To ma skutočne mrzí! Teraz si budeš musieť nájsť niekoho iného, z koho si budeš robiť žarty," popritom som ho chytila za ruku a predstierala ľútosť. Predstierajúc tiež hlboký smútok som pokrútila hlavou. "Skutočne neviem či sa takáto vec dá niekedy odpustiť. Odpustíš mi?" pozrela som na neho psími očami.

"Ále, s tebou sa nedá rozprávať normálne," mávol nado mnou rukou. "Robíš si z toho iba srandu."

Usmiala som sa na neho. "Skutočne?"

Prikývol. "Radšej už idem, myslím, že ma zháňa Sirius. Nič proti tebe Liz, ale keby ma našiel v tvojej spoločnosti... no nechci to vedieť, mne sa to tiež nechce počúvať, nieto ešte opakovať. Zatiaľ sa maj, ktovie kedy sa nám najbližšie dostane tej možnosti porozprávať sa. Vieš, Remus to má u neho odpustené, lebo sa s tebou bavil aj predtým," opäť pokrútil hlavou, tento krát ale úprimne, "ale ja nie. Očakáva, že budem na jeho strane. Skutočne nechcem byť aj tu, aj doma ako na bojisku, tak sa ti vopred ospravedlňujem." Posledný krát sa usmial a odišiel. Práve včas. Do klubovne vchádzal "ON" (radšej nemenujem, použila by som príliš vulgárne slovo), tak som sa radšej zdvihla a išla do izby, tam bude väčší kľud a menej napätia.

A tak sa teda pomaly doplazilo obdobie skúšok, tie prebehli v norme, tak ako vždy. A nakoniec prišlo vytúžené leto.

Cez leto som opäť začala brigádovať v bare, muklovskom samozrejme, kde som robila aj minulý rok. Chvalabohu mi podržali miesto. Tento rok ale mali novinku. Pôvodne to bol len nočný bar, nedávno ho však celý zrekonštruovali a vznikol aj denný aj nočný bar. Aj keď v nočnom by som zarobila sakramentsky dobre, radšej som si vybrala prácu v dennom bare, nočné zmeny som prenechala iným. Popri tom som s tetou Katy hľadala vhodný rodinný dom, ktorému by sme mohli hovoriť domov. Teta Katy dostala nedávno miesto v istej reklamnej agentúre. S veľmi dobrým platom prišla jej veľmi veľká túžba nájsť si krajší a väčší dom pre nás dve. A my sme začali hľadať.

Nebolo by to leto, keby vás niekto nesklamal, nenaštval a nepokazil vám aspoň polovicu voľna a pekných chvíľ. Za prvé, našli sme s tetou pár pekných domčekov, ale záujemcov bolo viac a tak nám nezostalo nič iné než len čakať, či niektorá naša ponuka vyhrá. Polovicu leta sme strávili v podstate len čakaním a obhrýzaním si nechtov. Za druhé, nebolo by leto bez milovaných spolužiakov. Konkrétne jedného, ktorého túžite vidieť najmenej zo všetkých. Aké to šťastie, vidieť práve jeho. A aké to šťastie, keď čarodejnícky študent, u ktorého predpokladáte, že okolo muklovskej kaviarne ani len neprejde, vojde priamo do tej, kde pracujete vy, a to so svojím najnovším objavom, samozrejme, mukelkou, spolužiačky už vyčerpal.

Zrovna som išla obslúžiť pár, ktorý prišiel pred pár sekundami a práve sa usádzal. Diktovali mi svoje objednávky, keď som počula, že sa dvere opäť otvorili a teda pravdepodobne niekto vošiel dnu. Keď už som vybavovala jedných, chcela som zobrať cestou aj týchto. Otočila som sa, že sa vyberiem k ich stolu... a vtedy ma seklo. Tú postavu, sadajúcu si práve do malého súkromnejšieho boxu by som spoznala kdekoľvek. Obočie sa mi samovoľne stiahlo a ja som s povzdychom zamierila k blondýne a tomu čiernovlasému paku. Tá jeho buchta si objednala latte, pričom ma nezabudla upozorniť, že ho chce s penou. Latte bez peny som osobne ešte nevidela. So začudovaným a výsmešným pohľadom som pozrela na Blacka.

"Colu," oznámil mi s podobne zachmúreným výrazom ako bol ten môj.

"Dnes máme špeciálnu ponuku. Ponúkame grátis jed na potkany. Alebo kyanid, odporúčam. Dáš si?" spýtala som sa ho s predstieranou vážnosťou.

"Fúj! To vážne?" ozvala sa "buchta". Nato som prevrátila oči a odišla k pultu pripraviť niečo jedovaté. Bohužiaľ, to by som ale skutočne musela ísť niekam pohľadať ten jed na potkany. Škoda, v škole by to bolo jednoduchšie.

"Tak teda, jedno latte, s penou," zase tie moje oči. Tuším to pretáčanie bude návykové. "A cola s jedom," dokončila som.

"Snažíš sa byť vtipná?" opýtal sa ma onen nechcený kyslo.

"Ale kde," mávla som rukou. "Ja som vtipná neustále, nemusím sa ani snažiť. Baví ma robiť si žarty z ľudí, však?" nadvihla som obočie, pre zmenu, to tu už dlho nebolo. Viac som sa s nimi nebavila a prenechala ten diabolský box kolegyni.

Už tam sedia vyše hodiny! Bože, čakala by som, že sa zdvihne po piatich minútach, len aby tu nemusel byť. Ja by som to urobila! Práve som sa posťažovala kolegyni, ktorá na jeho výzor podotkla len: "Hezkýýý!" V tej chvíli do kaviarne priam vtrhla teta Katy - úsmev od ucha k uchu. Zamávala mi akýmisi kľúčmi.

"Nie!" skríkla som.

"Áno!" odpovedal krikom ona.

"Nie!" povedala som už trochu tichšie.

"Ale áno!" neviem ako to dokázala, ale úsmev na tvári sa jej ešte väčšmi rozšíril. To som už nevydržala, vybehla spoza pultu a vrhla sa jej do náruče.

"Panebože nie! Tak ktorý, povedz ktorý!" dobiedzala som ešte v jej objatí.

"Hádaj."

"Povedz, že je to ten s tou terasou," zatvorila som oči akoby som si niečo silno želala. "Prosím, nech je to ten s tou veľkou terasou," povedala som a jedným očkom pozrela na tetu. Tá nahodila kamennú tvár a naschvál ma napínala. Počkala pár sekúnd a nakoniec prikývla.

"Nie!" vykríkla som znova a opäť skončila v jej náručí. Nato som sa trochu ukľudnila, keď som si uvedomila, že na nás zíra celá kaviareň, keď hovorím celá, tak ozaj celá. Nebolo to veľa, ale aj tak. Ešte stále celá nadšená som sa vrátila za pult. Teta si prisadla na druhej strane a začali sme rozoberať veci okolo sťahovania. Dom vraj bude pripravený za dva týždne. Za dva týždne sa sťahujeme! Jipijajou!

Ešte som zaregistrovala Blackov odchod, obslúžila pár zákazníkov a potom som sa už plne venovala Katy a spoločnému skompletizovaniu plánu presťahovania. Nečakala som, že sa tento deň vyvinie tak skvelo. Normálny začiatok, strašné pokračovanie a nakoniec veľmi šťastný záver.