Kapitola 21. - KBT

4. září 2009 v 22:41 | hwesa | Kráľovná bielych tenisiek

Hou, hou, hou. Santa prišiel o niečo skôr a priniesol so sebou novú kapitolu. Takže, áno, vidíte dobre.

Dĺžka je bežná, tzn., pre vás prikrátke :-), ale snáď vás zaujme aspoň to, čo ja nazývam dej (a zrejme prídete aj na to, čo plánujem).

(P. S.: Do galérie som si prihodila ešte 4 fotky, ale nič zaujímavé, to len ja som si nemohla pomôcť.)

Naštvane som si to dodupal až do klubovne, kde si ma odchytil James.

"Hej kamoš, mal som dojem, že si s Liz chceš pohovoriť ty, ale keď sem prišla a spýtal som sa, čo hovorí na našu ponuku, len na mňa debilne pozerala. Prečo si jej nič nepovedal? Ona tvrdila, že si sa zrazu zdvihol a rýchlo niekam utekal. Vlastne, ona použila spojenie, že si bol rýchlejší ako Peter, keď uteká pred dietológom. Haha. Kam tá baba chodí na tie prirovnania. Je fakt dobrá," toto na mňa vybafol behom pár sekúnd a už ma ťahal ku kreslám pri krbe, ktoré boli v podstate neustále rezervované len pre nás. "Tak som sa jej teda ja spýtal, či sa k nám nechce pridať. A vieš čo urobila? Vysmiala sa mi do očí, vraj ona nepotrebuje mať pod svojimi krídlami popularity aj nás, chabých začiatočníkov. No veril by si tomu? Neviem, kto sú pre ňu začiatočníci, ale my určite nie. Veď ona ani len nevedela trafiť do kúpeľne vo vlastnej izbe, keď my sme už poznali 3 východy z Rokfortu. Tá baba je vtipná, ale primerane k tomu aj drzá."

Celý ten čas som sa nestihol ani len nadýchnuť, aby som mu čo len na jednu jeho vetu odpovedal. Proste to zo seba len tak sypal. Ale ani som ho príliš nepočúval. Stále som sa hrabal vo vlastných myšlienkach.

"Tak som jej teda povedal, že ak oficiálne odmieta našu ponuku, trest ju určite neminie. Na to sa len uškrnula a potom sa surovo zdvihla a odišla do izby. Tak, čo na to hovoríš?"

"Hm?" len tak mimochodom som postrehol, že skončil so svojím monológom a snaží sa o dialóg.

"Počúvaš ma vôbec?"

"Ani nie. Vieš čo, porozprávame sa o tom inokedy, teraz na to nemám absolútne náladu. Dobre?" nečakal som na odpoveď a zamieril som si to rovno do izby. Potreboval som si trochu premyslieť, čo teraz budem robiť ďalej s tým, čo viem. Hodil som sa na posteľ a premýšľal. Všetky moje myšlienky ovplyvňovalo vedomie, že si zo mňa Liz urobila srandu. Potreboval som jej to nejako vrátiť. Musím jej to nejako oplatiť. Nikto si zo mňa predsa srandu robiť nebude. Rozmýšľal som nad najvhodnejším spôsobom, ale neustále mi v myšlienkach behal len jeden nápad. Treba využiť to, že už poznám to tajomstvo, len Liz o tom ešte nevie. To bude moja výhoda. Remus, samozrejme, kecať nebude, tým som si bol viac ako istý. Ale pre istotou ho na to upozorním.

Musel som sa usmiať, ten plán bol dokonalý. Najlepšie však bude, ak svoj plán rozbehnem až po začatí vyučovania, keď na škole budú aj ostatní. To bude dobrý krycí manéver a okrem toho, dôležitá osoba z môjho plánu je práve na prázdninách doma, ak sa nemýlim, pretože na škole je až príliš ticho. Rebecca Morissová. Áno, presne tú potrebujem, najväčšiu klebetnicu na Rokforte, budem potrebovať rozšíriť pár informácií po škole. Opäť som sa pousmial nad svojím plánom a len som sa nechal unášať svojimi predstavami, v ktorých mi môj plán dokonale vychádza.

Elizabeth:

V posledných dňoch sa Black správal... divne? Áno, divne, to bude asi to správne slovo. Za tú dobu, čo sa Black snažil o kamarátsky vzťah medzi nami dvoma, som si už zvykla, že je náladový. Často menil nálady len na základe jeho nezmyslených (teda aspoň pre mňa) myšlienkových pochodov. Vždy, keď ho pochytila zlá nálada, som sa mu vyhýbala, nikdy nemalo význam sa s ním hádať. Lenže tento krát, akoby sa na mne schválne vŕšil, akoby ja som bola dôvodom jeho zlej nálady. Začalo sa to tesne pred koncom vianočných prázdnin. Pre mňa je to bezdôvodné, avšak on asi nejaký dôvod má, prečo sa správa tak ako sa správa. Prestal ma zdraviť, na moju prítomnosť nijako nereagoval. Keď som si vo Veľkej sieni pri raňajkách sadla neďaleko, ani na mňa nepozrel a ak áno, tak iného, ako jeho mračenia sa mi nedostalo. Už to mi bolo divné, inokedy moju spoločnosť, takpovediac, vyhľadával. Neskôr sa mi zdalo, že ho vôbec nestretávam, akoby sa mi schválne vyhýbal.

Jeho nálada sa však zásadne zmenila po začatí vyučovania. To nadšenie z neho priam kričalo, keď sedel pri jedle s úsmevom na tvári, alebo keď išiel po chodbe a pískal si. To bolo u neho ešte nezvyčajnejšie. Veď kedy som ho naposledy videla pískať si? Nikdy. No stále mi akosi unikal dôvod týchto zmien. A napriek všetkému... čo sa týkalo mňa, jeho správanie sa nijako nezmenilo.

Samozrejme, povedala som si, že je mi to jedno, že je to jeho vec. Ale poznáte ma. Koľkokrát som si už povedala, že sa do niečoho nebudem starať? Koľkokrát som si už povedala, že budem Blacka ignorovať? Veľakrát a vždy to dopadlo rovnako, napriek mojim rozhodnutiam, som sa o všetko zaujímala.

Nemusela som ale pátrať dlho. Dôvod jeho skvelej nálady sa šíril školou ako požiar. Black vraj našiel svoju tajomnú neznámu z plesu - na malý okamih mi to vyrazilo dych (prečo o tom neviem?), lenže správa pokračovala ďalej - a už majú nejaké to rande za sebou. Buď začínam na mladé kolená zabúdať, alebo som to nebola ja. Ale na tom plese som to bola ja, že? Že? Táto situácia mi skutočne neprišla vtipná, pretože buď to znamenalo moju rozdvojenú osobnosť, alebo sa niekto za mňa vydáva. A ani jedno z toho sa mi nepozdávalo. Bolo jasné, že to tak nenechám.