Priateľ je človek, ktorý pozná tvoju minulosť, verí v tvoju budúcnosť a má ťa rád takého, aký si dnes.

Kapitola 11. - KBT

4. prosince 2008 v 17:40 | hwesa |  Kráľovná bielych tenisiek
No dneska som sa ňák rozpísala, tak sem hneď pridávam ďalšiu. Pekné čítanie.



Keď som odišla z plesu rýchlo som si skočila na dievčenské záchody pre svoje veci, ktoré som tam predtým nechala a ponáhľala som sa do svojej izby tak, aby ma nikto nevidel, ale... ale, žiadne ale, podarilo sa. Som dobrá. Všetci sú totiž buď ešte na plese, alebo na romantickej prechádzke v tej nechutnej zime vonku. Na izbe som sa prezliekla, vykonala povinnú večernú hygienu a šupla som sa do svojej postieľky. Ale spať som nemohla. Prečo? Jednoduchá odpoveď: Black. Ale nie v tom dobrom. Rozmýšľala som - hej, ja som rozmýšľala, to je novinka - nad tým jeho správaním. Tak on sa velice tvári, že sa o mňa zaujíma ale pritom mu nie je vôbec proti srsti zvádzať na plese niekoho ďalšieho, typický on. Dobre, viem, že som to bola zase ja, ale tak vezmite si, že by som to nebola ja ale niekto úplne iný. Tak toto nie, chlapec sa so mnou zahrávať nebude. Nech zabudne.

Nasledujúce dva dni som si ho vôbec nevšímala. O to isté som sa snažila v stredu, bohužiaľ zo stredy sa mi vykľul deň Blbec. Hneď ráno som zaspala, z neznámeho dôvodu môjmu budíku preplo a nezvonil, takže som mala asi pätnásť minút na prichystanie sa a raňajky. Samozrejme pri ceste do siene som stihla zbehnúť schody po zadku. Debilný Zloduch a to jeho večné uvoľňovanie kobercov, zabila by som ho za to, ale má to háčik - on už mŕtvy totiž je, smola. Na raňajky som doslova dobehla, rýchlo zobrala do ruky nejaký ten toast, a to ma niekto stihol aj obliať. Vrrr... dneska sa zo mňa asi stane vraždiaca beštia. Do učebne som dobehla so zazvonením. Cez deň som si stihla asi trikrát obliať pergameny s poznámkami atramentom. Našťastie to nebol nijaký veľký problém, ale zúrila som. Dvakrát som nestihla začiatok hodiny, čím som si vyslúžila tresty na štvrtok a piatok. Po obede, ktorý prekvapivo prebehol v pohode, som sa ponáhľala na transfiguráciu. Osud mi však neprial. Idem si, idem a naraz som si zase sadla na zem. Správne, nebolo to dobrovoľné. Nejaký malý tretiak ma sundal, rýchlo sa ospravedlnil a išiel ďalej. Dopad nebol moc tvrdý, ale aj napriek tomu mi do očí vybehli slzy, ako pochopte, dnes už môj zadok sjel schody a teraz toto. Zostala som sedieť na zemi a kašlala na všetko. Sama som si pre sebe hundrala nadávky.
"Do riti! Toto nie je normálne. Debilný, idiotský, sprostý deň. Nenávidím stredu. Do frasa, prečo ja? Nenávidím, nenávidííím... Čo som komu urobila? Au, moja riť. Dnes ma niekto určite zabije. Bodaj by, určite to bude lepšie než toto...," takto to pokračovalo, pomaly som sa popri tom vyteperila na nohy a krivkajúc - ten zadok neskutočne bolel - som došla až k učebni. Vošla som do triedy a tesne za mnou profesorka. Keďže som prišla ešte pred ňou, nemala žiadne reči. Mierila som si to k svojmu miestu, v tom som si ale pri pohľade na stoličku uvedomila krutú pravdu. Potichučku som zaskučala, čo neušlo Záškodníkom a tí sa potichu začali dusiť smiechom... oni boli ráno pri mojom stretnutí so schodmi, oni po nich zrovna tiež schádzali, ale nohami, ako ľudia, na rozdiel odo mňa. Hodila som na nich zúrivý pohľad a zase sa sústredila na stoličku. Pomaly som si sadla.
"Au, au, au, au! Toto nie je dobré, vôbec to nie je dobré. Vôbec sa mi to nepáči. Aúú!"
Keď už som sedela, bolo to v celku v pohode, ale nesmela som sa vôbec hýbať. Vstávanie zo stoličky na konci hodiny bolo sprevádzané podobnými vzdychmi.

Prežila som ešte posledné dve hodiny dejín mágie a potom som sa pratala do klubovne, kde som si opatrne sadla do kresla pri krbe. Uvažovala som nad tým či dnes večer pôjdem von alebo nie, teda nie von z hradu ale prichystať na ráno tú džungľu, čo som spomínala Dumbledorovi. Dvakrát sa mi nechcelo, ale na ďalšie dva dni už mám tresty a povedala som mu, že to bude ešte tento týždeň. Že som radšej nedržala vtedy hubu. Tak fajn, dneska pôjdem a pevne budem dúfať, že sa mi nič nestane.

Takže som sa večer vydala pracovať. Všetko prebiehalo v pohode, lenže... zrazu som za sebou začula kroky. No ty mój bicykel, a teraz čo? Predo mnou len moja džungľa a za mnou schody. Hmm... fajn, idem do toho. Rýchlo som vošla medzi stromy a snažila sa dostať tam kde som tušila Bystrohlavskú klubovňu. Vedela som, že tesne pred ich vchodom je tajný vchod, ktorým sa dostanem na tretie poschodie, to bola jediná moja záchrana. Mala som šťastie - konečne, že sa mu uráčilo. Rýchlo som sa strčila do malého priechodu a začala šlapať schody. Celá udýchaná som vyšla portrétom na treťom. Snažila som sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie na štvrté, kde bola naša klubovňa, ale odtiaľto už neviedla žiadna tajná chodba na vyššie poschodia. Opäť som začula vzdialené kroky. Kruci, dneska mám fakt hrozný deň, ten Filch je rýchlejší než zlatá strela. Rýchlo som zaliezla do najbližšej učebne dúfajúc, že ich Filch nebude kontrolovať. Otočila som sa do učebne a môj pohľad spočinul na dvojici v intímnej situácii. No, vlastne, mojím príchodom asi práve skončili.
"Hups, pardon."

To dievča som poznala len z videnia, bola to nejaká piatačka z Bifľomoru. Ale ten chalan... Black. So zdvihnutým obočím som si ho premeriavala. Black sa trocha začervenal, ale no uznaj, on sa červená, to ma pobavilo a uškrnula som sa. Bol mi otočený chrbtom, takže som mala krásny výhľad na jeho zadok, keďže sa jeho nohavice stále nachádzali pri jeho členkoch, ale hlavou bol natočený mojím smerom.
"Pekný zadok, Black!"
"Čo tu robíš?" Spamätal sa a začal sa rýchlo obliekať. Bohužiaľ z chodby sa ozývali stále tie kroky a čoraz bližšie a ja som si až teraz uvedomila, že sme neboli zrovna najtichší.
"A kurva! Tak fajn detičky, vy tu ostaňte, môžete pokračovať, ale potichu a ja to idem vybaviť. Oki?" mrkla som na nich a už som aj bola preč z tej učebne. Na moju neskutočne skutočnú dnešnú smolu, som rovno pred dverami narazila na Filcha.
"Argus! A čo vy tu? Nemôžete spať? Ja tiež, no to je náhodička!" Snažila som sa udržať rozhovor v "príjemnej náladičke". Ehm... to asi nevyšlo, všimla som si, že spodná pera sa mu trasie od potláčaného hnevu a očividne aj nadávok na moju osobu. Hups.
"Tak a už ťa mám. Takže to ty si ten tajomný ET. Toto si pekne odpykáš moja zlatá."
"Tak za prvé, nehovorte mi moja zlatá, zlatá som, to viem, ale určite nie vaša. Za druhé, keby som bola ET tak by som bola TÁ TAJOMNÁ ET a nie ten. A za tretie..."
"Takže priznávaš, že si to ty."
"Neprerušujte ma. Takže späť k téme... a za tretie tým čo som práve povedala sa k ničomu nepriznávam."
"Už len tým, že si jediná v tomto hrade mimo postele ťa usvedčuje."
"Ako viete, že som jediná?"
"Lebo pani Norissová mi nikoho iného nehlásila." Aaaaa tá malá beštia ma bonzla, to si odpyká, prachovka jedna. Toto jej nedarujem.
"No dobre, dajme tomu, že som to ja, čo s tým chcete spraviť?"
"Ideme za riaditeľom, teraz hneď!"
"Fajn, on to aj tak vie dávno. Ale uvedomte si, že nebude nadšený, že ho budíte neskoro v noci kvôli niečomu, čo on sám vie a okrem toho, nemáte žiadnych svedkov, že som to bola ja," viem, trepala som už hovadiny, veď práve som sa mu priznala, ale snažila som sa vyvliecť.
"Žiadnych svedkov nepotrebujem. Ideme," chytil ma za ruku a ťahal k Dumbledorovej pracovni. Zhnusene som si vytrhal svoju ruku z tej jeho, až ma striasalo, keď sa ma držal.
"Viem ísť aj sama!" Pomaly sme si to šinuli k pracovni a ja som rozmýšľala nad tým čo sa práve udialo. To, že ideme k riaditeľovi ma absolútne netrápilo, ten mi nič nespraví. Hnevalo ma to, že všetko počúval Black. Keby to radšej počul hocikto iný, ale zrovna on, jeden zo Záškodníkov? Mala som radšej zostať vo svojej posteli. Ach, celý deň je na hovno. Zničene som sa vliekla ďalej a rozmýšľala, akú smrť mi Záškodníci pripravia... dúfam, že rýchlu. Ani som sa nenazdala a už sme stáli pred chrličom a Filch mu povedal heslo. Pomaly sme sa vyviezli až ku dverám, zaklopal a keď sa zvnútra ozvalo vyzvanie vstúpili sme do riaditeľovej pracovne. Riaditeľ sedel za stolom. Kriste, on nikdy nespí? To nie je normálne, je snáď nejaký zombík, keď nepotrebuje spánok? Ani som nečakala na ponúknutie a hneď som si sadla do kresla.
"Dobrý večer pán profesor," veselo som sa na neho usmiala. "Dúfam, že nerušíme."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ginny Potter Ginny Potter | E-mail | Web | 4. prosince 2008 v 18:20 | Reagovat

wauu..nečakala som, že ma tato poviedka až tak zaujme.....som rada, že som si u nakoniec celú prečítala..som zvedavá ako to skonši..či nkoniec bude chodiť so siriusom a všetko o nej..rýchlo pridaj dalšiu kapitolu..je to vážne suprová pobviedka..ked ju prisáš daj mi prosím vedieť na moj blog..dakujem ti velmi pekne :P

2 Lia Lia | 4. prosince 2008 v 23:33 | Reagovat

noooooooooooo szper..velmi pekne..ale fakt..den BLBEC:D

3 miriela miriela | Web | 5. prosince 2008 v 11:51 | Reagovat

no to bol deň... :D ale taký siriho zadoček vidieť to asi nebolo až také nepríjemné, teda až na tú situáciu :D no a som zvedavá čo jej teda nachystajú ked sa nechala takto odhaliť, vianoce jupi jou každý deň s novou kapčou :D

4 pimpinela pimpinela | Web | 7. března 2009 v 19:10 | Reagovat

:DD...chúďa zletieť po zatku na schodoch...auč.

5 Barbara Barbara | 4. srpna 2009 v 15:06 | Reagovat

juuuj tak to je riadny prúser. black to počul. no to som zvedavá čo bude ďalej. idem na ďalšiu kapču

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama