Priateľ je človek, ktorý pozná tvoju minulosť, verí v tvoju budúcnosť a má ťa rád takého, aký si dnes.

Kapitola 10. - KBT

4. prosince 2008 v 10:17 | hwesa |  Kráľovná bielych tenisiek
Bozkávajte ruky, nohy, je tu ďalšia kapitola... eee, tie nohy nemusíte, tými som to nepísala. No jednoducho tu je ďalšia.



Otočila som sa a moje oči hľadeli do tých najkrajších očí v celej miestnosti. Nikdy som sa mu do očí poriadne nedívala, teraz som to ľutovala... takto som nebola pripravená na všetku tú krásu. Krása nespočívala ani tak v tej búrkovomodrej farbe, ako v tom pohľade. Pohľad, ktorý vyvolával toľko pocitov. Videla som, že osoba, ktorej patria vie byť nežná a krutá zároveň, že cíti radosť zo života, ale pritom zažil za svoj krátky život až moc bolesti, že za svojich priateľov by položil aj život, tie oči boli také priateľské a nebezpečné zároveň. Nevedela som od neho odtrhnúť svoj pohľad, ale napriek tomu som sa trošku spamätala. Všimla som si, že má na sebe kostým jedného z troch mušketierov - hádajme, kto sú zvyšní dvaja, "to fakt netuším" - aj keď klobúk radšej nechal niekde mimo, tie klobúky vyzerajú naozaj stupidne.

"Neznáma síce nie som, ale pozvanie s radosťou prijmem," usmiala som sa na neho a vložia svoju ruku do tej jeho. Pomaly ma viedol na parket, kde hrali už nejakú tú minútu slaďáky. Moju ruku stále držal v tej svojej, druhú si položil na môj chrbát. Ja som si druhú ruku položila na jeho rameno. Pristúpil ku mne bližšie, takže sme boli len pár centimetrov od seba a začali sme tancovať. Tancoval naozaj úžasne, viedol ma rozhodne ale pritom nežne, kroky robil presne, ale pritom tak opatrne. Bola som z toho unesená. Jeho ruka putovala z môjho chrbta k môjmu drieku až skoro k môjmu zadku. Tesne nad ním sa zastavil a trochu viac si ma pritiahol k sebe. Čuduj sa svete, ale mne to vôbec neprekážalo, práve naopak, vyvolával vo mne túžbu. Ani neviem prečo, ale vzrušovalo ma to, chcela som aby pokračoval nižšie, ale jeho ruka už zostala v rovnakej polohe. Popri tanci sa mi vpíjal do očí, akoby sa snažil zapamätať každý ich detail, ale zároveň sa snažil rozpoznať, kto sa pod tou maskou skrýva. Chvíľu sme tancovali mlčky potom sa nahol ku mne a pošepkal mi do ucha: "Ak nie si neznáma, kto si?" z jeho dychu mi naskočila husia koža a mierne som sa zatriasla. To pocítil a jemne sa usmial. Páni, Black ma zvádza. To je neuveriteľné. Ale rozhodla som sa hrať jeho hru, samozrejme, že som sa nechystala povedať mu kto som. Ak bude moc chcieť, zistí si to.

"To ti nepoviem. Ale určite ma poznáš. Tým som si stopercentne istá," tento raz som mu zašepkala ja do ucha, vlastne tam som nedočiahla, sakra prečo je taký vysoký, preto som to šepkala jeho krku. Keď sa môj teplý dych obtrel o jeho pokožku, pocítila som jemné zachvenie jeho tela. Spokojne som sa usmiala.
"Daj mi aspoň nejakú nápovedu."
V tej chvíli skončila pesnička, na ktorú sme tancovali a spustila sa ďalšia.
"Počúvaj túto pieseň, napovie ti veľa," povedala som potichu a hneď odišla. Nechala som ho tam stáť, samého uprostred parketu. Práve hrali Kráľovnú bielych tenisiek od Elánu. Moju srdcovku. Odišla som z parketu, ale nešla som von, ako som mala v pláne, najskôr som si chcela vypočuť pesničku. Ako som tak stála pri stene pristúpil ku mne Remus.
"Ahoj Liz, vyzeráš úžasne, skoro som ťa nespoznal," veselo sa na mňa usmial.
"Ďakujem, aj mi to dalo dosť práce."
"Bavíš sa?"
"Jasne, je to tu celkom fajn."
"Prečo netancuješ?"
"Práve som sa vrátila z parketu," usmiala som sa pri spomienke na Blacka.
"Aha. No, tak sa bav, ja idem skontrolovať chalanov."
"Okej. A... Remus, nehovor to Blackovi, prosím."
"Čo mu nemám povedať?" pozrel na mňa dosť nechápavo.
"Uvidíš," odpovedala som a vydala sa von na pozemky. Chvíľu som sa prechádzala, ale bola strašná zima tak som sa vrátila naspäť do siene. Hodila som pár rozhovorov s profákmi a išla na kute. Celý čas som na sebe cítila Blackov pohľad ale statočne som si ho nevšímala.

Sirius:
Zostal stáť uprostred parketu a v úplnom šoku z jej odchodu. Len tam stál a počúval tú pieseň. Už ju počul... kde? Aha, spievala si ju Liz. Takže to nebude až taká neznáma skladba, keď ju tu hrajú. Počúval, ale nič mu to nehovorilo, nikoho nepripomínalo, nič mu tie slová nenapovedali. Nechápal to, v čom mu to malo pomôcť? Rozhodol sa, že sa opýta pár ľudí, či ju náhodou nepoznajú. Ako prvý bude James a druhý Remus a potom... uvidí, s kým sa bude tá neznáma rozprávať, potom sa ich na ňu opýta. Vyhľadal Jamesa, ten žiaľ nechcel opustiť spoločnosť jeho milovanej Lily a keď sa ho teda Sirius spýtal, kto je tá neznáma, samozrejme nemal potuchy. Remusa nikde nevidel, preto sa rozhodol, že si zájde k baru pre niečo na pitie. Tam objavil Remusa.
"Čau Sirius, práve som ťa chcel ísť pozrieť. Tak ako?"
"V pohode. Počuj, nevieš kto je to dievča v tých oranžových šatách?" opýtal sa ho okamžite.
"Prečo?" Remus sa trocha zamračil.
"Práve som s ňou tancoval, vôbec netuším, kto to je, ale ona mi tvrdila, že ju poznám. Tak vieš, kto to je?"
"Tak o tom... Ehm, nie... nie, vôbec netuším kto to je," remusovi zapracovali závity a došlo mu, o čo tu ide. Ale keďže ho Liz poprosila, nechcel ju prezradiť, aj keď Sirius je jeho najlepší priateľ.
"Do kelu! Musím sa opýtať ešte niekoho ďalšieho, nevieš náhodou s kým sa rozprávala?"
"Pokiaľ som si všimol správne, tak len s profesormi, aj s Dumbledorom."
"To nemyslíš vážne, s nikým normálnym? No mňa porazí, predsa sa nepôjdem pýtať profákov na jej meno! Skvelé," Sirius sa tváril mrzuto. Pohľadom premeral celú sieň a snažil sa ju nájsť. Práve vchádzala do siene, zrejme sa bola vonku prejsť. Pohľadom ju uprene sledoval, čakal za kým pôjde, čo bude robiť. Videl, že sa vybrala smerom k profesorom. Celý zvyšok večera ju potom sledoval, ale nikto iný ako profesori sa v jej prítomnosti nevyskytovali. To ho neskutočne štvalo. Rozhodol sa ísť spať, bol úplne deprimovaný. Prišiel do izby, prezliekol sa a vhupsol do postele. Zaspať ale nevedel ešte nejakú tú chvíľu, pred očami sa mu neustále vynárali dve tváre osôb, ktoré ho nesmierne fascinovali, ale ani srnka (v tomto prípade skôr veľký chlpatý čierny pes) netuší prečo. V jednej chvíli myslel na Liz, na jej tajomnosť a vzápätí sa mu pred očami vynorili iné, krásne zelené oči a tvár so škraboškou.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lia Lia | 4. prosince 2008 v 13:50 | Reagovat

no teda..velmi pekne..mne sa to velmi pacilo...:)..uz sa tesim na dalsiu kapcu:)

2 miriela miriela | Web | 5. prosince 2008 v 11:43 | Reagovat

"ani srnka (v tomto prípade skôr veľký chlpatý čierny pes) netuší prečo" :D toto ma dostalo ešte teraz sa váľam po klávesnici :D no pekne pekne idem čítať ďalšiu ;)

3 ClaireM ClaireM | Web | 4. ledna 2009 v 10:52 | Reagovat

Nádherné.

4 FReedoM FReedoM | Web | 18. února 2009 v 21:37 | Reagovat

Haluška :) Som si istá, že táto poviedka bude patriť medzi moje obľúbené :)

5 pimpinela pimpinela | Web | 7. března 2009 v 19:02 | Reagovat

Black je riadne natvrdlý, keď to nepochopil :DD.Náš veľký chlpatý natvrdlý snkopes :DD

6 Barbara Barbara | 4. srpna 2009 v 14:59 | Reagovat

hehe super kapitolka. dúfam, že sa tí dvaja dajú dokopi :)) idem na ďalšiu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama