Priateľ je človek, ktorý pozná tvoju minulosť, verí v tvoju budúcnosť a má ťa rád takého, aký si dnes.

Kapitola 2. - KBT

25. listopadu 2008 v 16:02 | hwesa |  Kráľovná bielych tenisiek
Eeee.... no mne osobne to príde dosť nudné, neviem ako vám.



Z vlaku sme sa presunuli všetci do školy. Prváci na loďkách, väčšina sa bála, ale mne táto cesta urobila radosť, milujem vodu a malá jazda loďkou bola príjemným rozptýlením. Škola, vlastne, ani neviem či sa tomu dá povedať škola, veď uznajte, nádherný hrad s nespočetným množstvom veží a menších vežičiek, ohromné trávnaté pozemky a na okraji pozemkov les, ktorý takto v tme vo mne vzbudzoval obrovský rešpekt. Skrátka nádhera. Povedala som si, že tu asi nebude najhoršie. Už teraz som vedela, že väčšinu času budem tráviť tu vonku, v prírode.

Presunuli sme sa do menšej miestnosti, kde sme boli všetci natlačení ako uhorky v zaváraninovom pohári. Odtiaľ nás nejaká profesorka odviedla do obrovskej siene so štyrmi stolmi, vraj Veľká sieň - aká originalita. Tu nás starý ošúchaný klobúk - Múdry klobúk, ako som sa dozvedela, celkom drzý, aspoň ku mne - rozdelil do štyroch fakúlt. Ja som sa dostala do Chrabromilu. Neviem, či je to dobré alebo nie, ale vzhľadom na to, že nám tlieskali aj ďalšie dve fakulty a len jedna mala sprosté poznámky som usúdila, že asi táto bude patriť medzi tie obľúbenejšie.

Po dobrej večeri, nastal čas "úžasne zaujímavých" príhovorov. K môjmu neskonalému úžasu sme sa dočkali len jedného krátkeho, v ktorom bolo ale obsiahnuté všetko čo bolo potrebné. Potom prefekti pozbierali svojich prváčikov a odviedli nás do našej klubovne, do ktorej sa vstupovalo cez obraz Tučnej pani. Odtiaľ sme sa šťastne rozišli do svojich izieb. Ja som bola na izbe ešte s tromi babami, Lily, Angelou a Paris, nemusím hádam dodávať, že z nás dobré kamarátky asi nebudú.
Rýchlo sme sa všetky tri prezliekli do pyžám, a zaliezli do postelí. Zatiaľ čo z ostatných troch postelí sa hneď ozývalo spokojné oddychovanie, ja som nemohla zaspať, neustále som musela premýšľať. Po dobrej hodine som sa zdvihla, obliekla si tepláky a mikinu, pretože moje pyžamo tvorila len otcova košeľa, ktorú som si privlastnila z jeho skrine už pred dvomi rokmi čo mi neustále vyčítal, obula si svoje obľúbené tenisky a rozhodla som sa pre menší nočný výletík. Vďaka mojej neviditeľnosti by som s tým nemala mať väčšie problémy. S úsmevom na perách som sa vydala preskúmať nejaké tie chodbičky tohto obrovského hradu.

Prechádzala som sa dosť dlho, nejaké tie dve - tri hodinky. Prechádzala a stále premýšľala. Cítila som sa strašne sama, nemala som nikoho, s kým by som sa mohla porozprávať, nemala som nikoho, kto by ma vypočul. Nikoho. Neustále som myslela na rodičov, na to, ako nám spolu bolo dobre, ako sme sa s mamou smiali na otcových vylomeninách a vtípkoch. Hoci mal otec tesne pred štyridsiatkou, správal sa ako pubertiak. Rozmýšľala som nad tým, ako by to bolo, keby nezomreli, ako by sa tešili spolu so mnou na novú školu, ako by mi mama celá nervózna písala snáď každý deň dopisy, ako by sme sa s plačom lúčili na nástupišti. Všetky moje myšlienky patrili len im. Strašne mi chýbali. Zotrela som si slzy z tváre a pomaly sa pobrala do svojej spálne. Stále s myšlienkami upnutými na rodičov som nakoniec zaspala.

Ráno som sa v kľude naraňajkovala, počkala, kým mi dali rozvrh a išla sa rýchlo pripraviť na vyučovanie. Na všetkých hodinách som si sadla vždy úplne dozadu, miesta vpredu som neznášala odjakživa. Prvé hodiny boli klasické predstavovačky. Najskôr profesor(ka), potom my a nakoniec sme sa dozvedeli niečo o danom predmete. Ukrutná nuda, čo vám budem klamať? Po vyučovaní som si hodila veci do izby a vyšla na pozemky. Bolo pekné počasie a ja som sa až do večera prechádzala po pozemkoch, hlavne za účelom nájsť si svoj tichý kútik. Ten som nakoniec aj našla. Sadla som na zem a oprela sa o kameň, bola to výhodná pozícia na druhej strane jazera, strategická poloha, v kľude som mohla sledovať dianie okolo.

Ďalší deň už začalo normálne vyučovanie. Všetko pre mňa bolo nové a preto aj náramne zaujímavé.

Po pár týždňoch som zistila, že to nie je nič ťažké, aspoň pre mňa, niektorým robilo učivo dosť očividné problémy. A ako som to spozorovala? No jednoducho, vybuchujúce kotlíky, horiace habity a učebnice, rôzne lietajúce predmety atď... je toho dosť. Nepatrila som medzi premiantov ale ani medzi tých "šikovnejších", bola som zdravý priemer, no možno na niektorých predmetoch, ten lepší priemer.

Všetky dni mi plynuli rovnako. Škola, potom som väčšinu dňa trávila buď v knižnici s úlohami alebo vonku na pozemkoch a čítala si nejakú knižku, jeseň, zima, jar - bolo mi to jedno. Ostatní sa o mňa nezaujímali, typické. Po pár mesiacoch som si dokonca vystopovala miestnosti, kam nikto nechodil, ani len prefekti na kontrolu, a do tých som sa niekedy večer zašila a venovala sa svojej srdcovke. Spevu. Milovala som spev odjakživa. Spievala som si a hrala na gitare mamine obľúbené piesne, ale aj tie, ktoré vyjadrovali to ako som sa v tej chvíli cítila.

Prišli Vianoce, ktoré som trávila na hrade. Trávila som ich tak ako každý iný deň, mimo klubovňu a sama.

Takto mi ubiehal týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 miriela miriela | Web | 1. prosince 2008 v 21:07 | Reagovat

to nebolo nudné, ale smutné :( malinkééé dožič jej už trochu radosti :(

2 ClaireM ClaireM | Web | 4. ledna 2009 v 10:10 | Reagovat

Souhlasím s Mirielou. Bylo to smutné... Ale hezké. No, docela se ale divím, že se s ní nebaví ani Lily...

3 pimpinela pimpinela | Web | 7. března 2009 v 18:09 | Reagovat

Chúďatko taká  opustená, a smutná (ako tu už bolo napísané) dúfam, že sa to čoskoro zemní.

4 Barbara Barbara | 1. srpna 2009 v 23:40 | Reagovat

naozaj smutné :-( ale pjekné :)

5 Jane (Jane245) Jane (Jane245) | E-mail | Web | 7. srpna 2009 v 23:41 | Reagovat

Veľmi pekné, škoda, že kapitolky nie sú dlhšie. je smutné, že si ju nikto nevšímal, ale mohla aj ona niekoho osloviť, nie? ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama